Tie s poradovým číslom jedna sú pri vašom zrode a dajú vám do vienka zdravie, šťastie, lásku, skrátka nalinkujú vám váš osud a sú preč. ( Asi vedia prečo idísť, hlavne ak máte v živote viac trampôt, ako radostí ). Hneď si vás však vezmú do opatery sudičky číslo dva. Ani tak nestoja pri vašej kolíske, ako vám po celý život strkajú pod nos veci prepotrebné, bez ktorých sa žije ťažko, alebo sa nedá. Dnes už tieto sudičky majú aj školy, dizajnérske,či ako sa im hovorí, čo nie je na škodu. Veď vyrobiť napríklad rúčku do kladiva, ku ktorej musíte mať aj návod na použitie, sa bez riadnej školy naozaj nedá. Alebo taký cumeľ s výstrihom pre nos. S poľutovaním však musím konštatovať, že sú medzi nimi aj poriadni nedouci. Takíto výmyselníci sa vám pod zásterkou nových módnych trendov vedia pustiť do ,,vylepšenia“ sto rokov spoľahlivo fungujúceho predmetu, presvedčia výrobcu o potrebe modernizácie a hneď sa majú milóny ľudí na svete čím otravovať. Že preháňam? Prosím, posúďte sami.
Stačí ,,zmodernizovať“ spoľahlivé okrúhle očko držiaka na zipse a nahradiť ho hranatým. Pri manipulovaní s takto ,,zmodernizovaným“ zipsom sa neslušným slovám nevyhne ani mníška pri spovedi. Alebo keď si kúpite do vane za dvesto eúr batériu a chcete pustiť sprchu tou hladučkou guličkou, ktorá sa skľzne aj v suchých rukách, nieto ešte v mokrých. Alebo keď si kúpite do vnútorných dverí v byte nový zámok s kľučom, ktorý má na rúčke len jedno krídelko, samozrejme otočené tak, že pri každom treťom zatvorení dverí vám kľúč vypadne.
No ja osobne za unikát vo ,,vylepšovaní“ vecí dennej potreby považujem diaľkové ovladače na televíziu a podobné prístroje. Je to hlavne preto, že ich denne používajú milióny ľudí na celom svete a verím, že tri štvrtiny z nich by sa radšej vzdali svojho životného partnera, ako tejto vecičky. No, ako sa hovorí, navoďme atmosféru.
Sedkám si na gauči, pred ním konferenčný stolík s nejakými odháňačmi zlej nálady pri zlom programe (tyčinky a pod.) a samozrejme jeden, či dva ovladače. Za tým všetkým televízor. Sledujem napríklad správy, lebo počas nich donedávna reklama nebývala a ešte som si nezvykol. Započúvam sa do obdivnej reči Japonskej presnosti pri vlakovej doprave nie z dôvodu, že o tom nič neviem, ale že to hovoria v televízii, ktorá dva týždne dopredu ohlasovaný program na 20.00 hod. žačne vysielať o 20.15 a to pravidelne. A naraz bum. Reklama. Zo strachu aby ma nezavalilo tých štyristo tanierov, ktoré dokáže umyť zázračný čistiaci prostriedok, alebo aby mi neukázali tú blondínku, čo vlečie do opery dvojlitrovú fľašu tekutého pracieho prostriedku v nádeji, že sa jej známi opýtajú na nové šaty, namierim prstom na ovladač, so zámerom prepnúť na iný kanál. Robím si totiž planú nádej, že tam reklama nebude. Stlačím príslušné tlačítko a hľa, preklopí sa nie kanál, ale ovladač. Po zopakovaní súboru neslušných slov otočím ovladač hore nohami, pozriem na náznak štyroch nožičiek v strede ovladača a zaželám tej sudičke číslo dva, čo ho ,,vylepšovala“, aby aj jej narástli také. Bože, načo to píšem, veď to všetci detailne poznáte